Prvé dojmy

Tirana nepôsobí na prvý pohľad nijako atraktívne. Toto mesto akoby nestálo o nejaký „wow“ efekt a zdá sa, že ani nechce byť pochopené hneď na prvý pohľad. Na jednej strane stoja budovy od svetových architektov, no tesne vedľa nich opadáva omietka zo stien starých ošarpaných domov, nápadne pripomínajúcich košický Luník IX. A úprimne, táto „luníkovská“ architektúra tu má jednoznačnú prevahu. Svojpomocne nainštalované okná, nedokončené a neobývané celé poschodia v inak obývaných a dokončených bytovkách. Improvizované balkóny akoby držali iba silou vôle a spolu s vypratou bielizňou, ktorá sa na nich tak vehementne suší, dokonale prebíjajú celý ten naleštený „development“ odvedľa. Tento kontrast na mňa v prvých dňoch rozhodne nepôsobil nijak esteticky. Skôr vo mne vyvolával dojem nie úplne bezpečnej krajiny. Ale to som ešte netušil, ako veľmi môže prvý dojem klamať.

Bezpečnosť.

Často sa hovorí, že Albánsko nie je bezpečná krajina. Avšak je to ten typ predstavy, ktorá bezdôvodne pretrváva dlhšie než samotná realita. Práve tu som narazil na ďalší veľký kontrast a v kontexte dnešnej doby aj paradox. Dvere na domoch sa tu nezamykajú a väčšinou zostávajú otvorené aj počas noci. Využil som viacero apartmánov na krátkodobý pobyt a ani jedna budova sa na noc vôbec nezatvárala, na čo som si musel chvíľu zvykať. To isté platí o autách. Často som videl, ako niekto zaparkoval – a proste len odišiel. Auto zostalo odomknuté s kľúčom v zapaľovaní. Tunajší ľudia akoby vôbec nerátali s tým, že nechať odomknuté auto na parkovisku alebo otvorený dom predstavuje potenciálne riziko. Spočiatku zvláštny pocit, neskôr veľmi príjemný. Navyše, cez mesto môžeš prejsť v ktorúkoľvek hodinu s takým pokojom, ktorý dnes v mnohých „bezpečných“ západných mestách hľadáme už len veľmi ťažko. A netýka sa to len Tirany, ale prakticky každého mesta, ktoré som v tejto krajine navštívil. Ak by som mal Albánsko charakterizovať jedným slovom, to slovo by bolo určite „bezpečnosť“.

Čas

Západné mestá nás učia optimalizovať čas. Tirana ma naučila nechať ho za každú cenu plynúť – ale spôsobom, ktorý nepôsobí ako strata. Kaviarne tu neslúžia ako stanice na doplnenie kofeínu, ale ako zámienka zastať a len tak… byť. Ľudia tu proste len tak sú. Od rána, po celý deň až do neskorého poobedia môžeš vidieť, ako miestni hrajú na ulici šach alebo iné „stolové“ hry. Staré stoličky, improvizované stoly z paliet, len tak pod stromami. Nezaujíma ich, ako to navonok vyzerá, nevadí im nepriazeň počasia. Ich zmysel nie je efekt ani ego – ale prítomný okamih. Nemusel som byť súčasťou ich hier, nemusel som chápať ich kávovú kultúru, no aj tak to na mňa pôsobilo akosi ukľudňujúco.

To najzaujímavejšie predstavenie však prichádza až večer. Fenomén, ktorý miestni volajú „xhiro“. Ľudia vyjdú do ulíc a jednoducho kráčajú. Tam a potom zase naspäť. Mladí, starí aj deti. Bez cieľa, bez produktivity, bez potreby čokoľvek dosiahnuť. Zmyslom je byť medzi ostatnými. Z pohľadu logiky a efektivity je to čistý nezmysel. Osobne si ale myslím, že z pohľadu kvality života sme my na Západe o niečo chudobnejší. Ísť každý večer s davom len tak – nikam – a potom zase späť, znie ako poriadna blbosť. No v skutočnosti je to fantastický zážitok.

Záver

Tirana nie je pekné mesto v tom klasickom zmysle. Je čistá, ale nie je uprataná. Všetko tu funguje, ale nie konzistentne. Jej obyvateľom tu nič nechýba, ale nepôsobí ako mesto, ktoré má vyriešené zásadné veci. Lenže možno práve v tom je jej sila. Je to mesto v procese. Mesto plné vizuálnych kontrastov, plné vecí, ktoré na prvý pohľad nedávajú žiadnu logiku. Ale možno práve preto je Tirana atraktívnejšia než mestá, ktoré sa ženú za svojou dokonalou verziou prakticky v každom smere. A potom, keď tá dokonalosť neprichádza, ľudia sú nespokojní.